Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu Hlavné menu 4 Prechod na navigáciu vodorovná

História

História mesta Šahy

V malebnom údolí, ktoré zo severu lemuje Krupinská vrchovina, z juhu pohorie Börzsöny, na oboch stranách rieky Ipeľ leží mesto. Na tomto mieste je údolie najužšie: vzdialenosť medzi dvoma pohoriami je necelé 3 kilometre. V strede tohoto údolia tečie Ipeľ. Na brehoch rastúci bohatý porast a blízkosť lesov poskytli ideálne podmienky na usadenie pravekého človeka. Archeologické výskumy dosvedčujú, že už v mladšej dobe kamennej (mladopaleotickej) tu žil človek /1/, a to od potoka Krupinica po Parassu - dnešný priestor colnice slovensko-maďarských hraníc.

Podnebie je tu suché a teplé, vyznačuje sa pomerne krátkymi zimami a dlhými, nadpriemerne teplými letami. Počet letných dní (tmax na 25´C) je nad 70, priemerná ročná teplota je 9,5´C. Priemerné zrážky za vegetačné obdobie vykazujú deficit, čo znamená, že výpar je väčší ako celkový objem zrážok. Výkyvy zrážok zapríčiňuje kolísavosť prietokovej vody Ipľa. V letných mesiacoch, keď je vlaha najviac potrebná, dosahuje sotva 20m3/sec, kým v marci až 58m3/sec.

Geologicky údolie rieky vzniklo v neogéne, keď sa zatiaľ súvislé pohoria Börzsöny a Krupinské následkom silného pohybu hornín rozdelili a poklesom údolia sem preniklo more. Neskôr opadávaním mora došlo aj k poklesu celej Podunajskej nížiny, čo malo vplyv na vznik veľkej erózii v Poiplí, čím vznikali riečne terasy. Tie sú dobre viditeľné na kopci Kalvária a na zlepencových terasách za cintorínom. V miocéne prebiehala v našej oblasti vulkanická činnosť, ktorej epicentrum bolo asi v Krupinskej vrchovine. Vulkanického pôvodu sú aj naše vinice "Nagyszőlők", kde sa rodí kvalitné víno. V blízkosti mesta sa tok rieky značne spomaľuje a pre plytkosť brehov ročne viackrát vystupuje z koryta. Tu sa usadzujú pevné časti zemskej kôry odplavené erozívnou činnosťou z horného toku. Hrúbka takto vzniknutého sedimentu dosahuje aj 4-7m. Na nich vznikali rôzne druhy sedimentačných pôd.

Prvá písomná zmienka o jestvovaní osady Saag je z r.1237 v listine Bela IV., napísanej vo Zvolene. V nej posudzuje vlastníctvo ostrihomskej cirkvi poltretinového podlažia pôdy a jedného mlynu v chotári Saag, patriaceho k hradu Hont. Druhá listina z r.1256 popisuje osady susediace so Šahami: dedina Olvár, obec Tešmak, dedina Proma a Sági-sidó (na mieste dnešnej časti Kómájszőlő). V tom čase podľa spomínanej listiny boli vlastníkmi pozemkov v Šahách aj Peter Viski, Rugasov syn Egyed, ďalej hradní poddaní a kráľovskí sluhovia, kráľovskí dvorníci, ostrihomská kapitula a šahanské prepošstvo.

Z hľadiska rozvoja nášho mesta rozhodujúcou udalosťou bolo založenie kláštora v Šahách. O presnom dátume jeho vzniku nám listiny nič neprezradili. Podľa Monasteriológie Fuschoffera Huntovci tu už v r.1705 založili benediktínsky kláštor, najnovšie výskumy však uvádzajú roky 1236-1240. Je však isté, že zakladateľom bol bán Márton, ktorý nemajúc potomka, so súhlasom Bela IV. svoje majetky daroval kláštoru. Márton veľmi dobre si vybral aj miesto pre výstavbu kláštora: na týchto miestach križuje rieku Ipeľ hlavná cesta, ktorá viedla od banských miest smerom za Ostrihom a Budín cez Visegrád. Jeho široký politický rozhľad a nesebeckosť potvrdzuje to, že kláštor zveril do rúk samostatného kráľa a tým dokázal, že mal na zreteli nie rodinné, ale štátne záujmy. Táto skutočnosť určila smer rozvoja Šiah na niekoľko storočí dopredu.

Je všeobecne známe, že zakladateľ našej župy, podľa ktorého sa ona aj nazývala - rytier Hunt - postavil svoje hradisko v terajšej obci Hont, kde vtedy rieka Ipeľ vytvorila poloostrov vyčnievajúci nad riekou, čím zabezpečila jeho dostatočnú ochranu. Na druhej strane oproti hradisku bol postavený kláštor. Premonštrári sa tešili veľkej obľube, pretože okrem cirkevných vykonávali aj svetské služby: pomáhali chudobným a chorým, najmä však tým, že prepošstvo nesúce meno Blahoslavenej Panny Márie (Prepositura B.Mariae de Saag) bolo aj hodnoverným miestom nielen pre župu Hont, ale aj pre okolité župy. Bolo známe už od r.1255. Pôvodná pečiatka konventu sa žiaľ nezachovala, je však známa z r.1397.

Onedlho po založení kláštor musel čeliť rôznym vonkajším nebezpečenstvám. Tatárske hordy pravdepodobne dosiahli Šahy okolo februára 1242 /3/ a usadlosť i kláštor boli úplne vypálené a vyrabované. Novú zakladaciu listinu vydal Belo IV. 9.septembra 1245 v Hrhove. Pretože táto listina bola súčasne aj súpisom majiteľov, je známe vtedajšie zloženie obyvateľstva: traja dvorní župani, šiesti koniari, päť sluhov, traja vinohradníci, dvaja oráči a viacerí sluhovia, podľa svojich remesiel. Po tatárskom spustošení sa konvent rýchlo zmáhal a nadobudol úctu a dôveru okolitého obyvateľstva. Za 30 rokov jestvovania kláštora vzrástol obrat tovaru cez Ipeľ natoľko, že už nestačil jestvujúci prevoz. Preto v r. 1266 kráľ Belo IV. nariadil blízko kláštora postaviť kamenný most na Ipli a právo mýta dal premonštrátom.

V období po r.1270, po smrti Bela IV. nastal boj o moc medzi rodinami vysokej šľachty. Na severozápade krajiny, ako aj u nás vládla rodina Matúša Čáka. Stále vnútorné nepokoje a neistota ochromila hospodársky život krajiny a ľud ovládla bieda a hlad. Aby kláštor mohol plniť svoje svetské úlohy, r.1275 kráľ Ladislav IV. oslobodzuje obyvateľov Šiah od daní a povinností ubytovania vojakov. Koncom XIII. storočia prácu kláštora podporil Štefan V. darovaním nových majetkov. Takto dostal aj Tešmak doterajšiu usadlosť strážcov kráľovských lesov, ďalej Pečenice, Dolné Jabloňovce, Lipovec a Olvár. R.1299 "sedem biskupov a arcibiskup za určitých podmienok povolilo konanie pútí" a z toho plynúce peniaze použiť na výstavbu nového kostola.

Veľkosť a sila hradných panstiev, neustále boje medzi veľmožmi a ochudobňovanie obyvateľstva i samotného kráľovského dvora viedli k tomu, že postupne zanikajú kráľovské župy a na ich miesta sú nastolené župy šľachtické, ktoré pospolitému životu krajiny poskytujú oveľa širší rámec. V našich pomeroch úlohu Hontianskeho hradu a jeho panstva prevzal hrad Drégeľ.

Šahanský kláštor prežíval svoje zlaté obdobie od začiatku XIV. storočia. Vtedy skoro tridsať rokov stál na jeho čele prepošt Ferenc Fegyverneki veľkňaz európskeho formátu, oddaný nasledovník reformných myšlienok. Medzi jeho stenami vychovávali kňazov, redigoval knihy a overoval listiny. Pre uľahčenie písania listu Fegyverneki zostavil také formulárne knihy, ktoré zjednotili "svojím registrom a jasným obsahovým delením prehľadnou formou všetky spisové formuly". Spolu s ostatnými rehoľníkmi sa pričinil o obohatenie našej kódexovej literatúry /4/.

Králi rodu Árpádovcov naďalej všestranne podporovali kláštor v činnosti. Ľudovít I., v roku 1357 dal svojou výsadnou listinou ľudí prepošstva pod všeobecnú moc prepošta. R.1405 kráľ Žigmund povolil každú nedeľu Forum liberium (voľný trh) a v deň na Nebovstúpenie Panny Márie - vo sviatok patrónky šahanského kostola - zase verejný tržný deň. Toto právo sa vzťahovalo aj na majetky konventu. Onedlho, roku 1470 Šahy dostávajú od kráľa Žigmunda aj právo meča.

Mocný susedia závideli rozmach šahanského konventu. Tak roku 1444 štyria synovia Balázsa z Ďarmôt vyhnali prepošta Bálinta s jeho druhmi z kláštora a samotný kláštor premenili na pevnosť. O dva roky neskôr synovia vojvodu Petra z Levíc so svojimi kumpánmi znovu vyrabovali kláštor. Preto proti nim nariadil kráľ Ladislav I. rozsiahle šetrenie, o jeho výsledku však nie sú správy. Avšak šahanský konvent ešte aj v r.1511 viedol spor s rodinou Levických vo veci prinavrátenia pokladov a diplomov.

Priaznivé položenie Šiah malo za výsledok ich dôsledné napojenie na stredovekú cestnú sieť. Hlavná cesta z Ostrihomu a z Budína viedla po stráňach kopcov popri rieke Ipeľ a jej prítokov cez šahanský most do banských miest, najmä do Banskej Štiavnice. V okolí boli dôležitou križovatkou ciest aj Vyškovce, strážené v tom čase opevnením. Tu sa krížila ostrihomská cesta s ďalšou cestou cez údolie Búrskeho potoka a obe spolu viedli cez Šahy. Odtiaľto viedla cesta cez Hokovce na Žemberovce a Bátovce (do "tržnice kráľovnej"), a tiež cez Nemce na Krupinu a na Banskú Štiavnicu. Iná cesta viedla zo Šiah vedľa Krupinice cez Plášťovce na Litavský hrad a na Bzovík, kde bol druhý premonštrátsky kláštor. Východným smerom cez most na Ipli viedla cesta na Hont a Drégelypalánk a ďalším dreveným mostom cez Ipeľské Predmostie na Vinicu alebo Balog nad Ipľom /5/.

Po páde Budína, Vácova a Ostrihomu turecké vojská postupovali ďalej smerom na banské mestá. Preto viedenská vláda r.1546 nariadením č.44 určila "posilnenie šahanského kláštora na hrad na štátne trovy" /6/. Prvým kapitánom hradu bol Juraj Thury, ktorý už v r.1544 sa vyznamenal hrdinským útokom na rabujúcich Turkov, vracajúcich sa po neúspešnom dobýjaní hradu v Leviciach do Ostrihomu. Dostihol ich pri Salke a riadne vyprášil. Od r. 1550 sa stal kapitánom v Šahách František Jakisich. Turci sa vtedy pokúšali dobyť šahanskú pevnosť, ich útok však bol odrazený. Pre kláštorný hrad sa stal osudným rok 1552. I keď drégelyský hrad hrdinsky bránil Juraj Szondi, veľkej presile 4.júla podľahol a sám padol v boji. O niekoľko dní neskôr padla aj pevnosť v Šahách, a hoci Turci všetko vyrabovali a spálili, rádoví bratia zachránili svoj vzácni archív spisov prenesením do svätobenedického kláštora, kam sa sami uchýlili.

Šahanský archív hodnoverného miesta bol neskôr prenesený do Győrszentmártonu (dnešná Pannonhalma). Po dobytí Šiah turecké vojská v počte 12 tisíc mužov pod vedením Ali pašu pokračovali ďalej smerom na banské mestá. Vtedy sa spamätal aj viedenský dvor a rýchlym protiúderom im chcel zabrániť v ďaľšom postupe. Velením cisárskych vojsk bol poverený pyšný generál Erasmus Teuffel. Poverenie dostal od samotného cisára Ferdinanda I. Pre jeho zlú povahu ho Maďari nazývali Ördög Mátyás, čiže Matej Čert (Teuffel=Ördög=Čert - Nomen est omen). Tinódi Lantos Sebestény, vtedajší básnik - ospevovateľ hrdinských bojov, boj pri Plášťovciach podrobne popísal /7/. Podľa toho vieme, že cisárske vojská mali 10 tisíc vojakov. Nevyčkali na posilu, ktorá mala prísť z Fiľakovského hradu, ale s vojskom, ktoré táborilo pri Hrkovciach, sa poholi proti Turkom. Stretli sa v úzkom údolí Krupinice pri Plášťovciach. Teuffel sa tu nepreukázal ako vojvodca, preto bol po dvojdňovej bitke porazený. V boji zomrel aj vácovský biskup Sbardellatti, vedúci zásobovacieho oddielu. Padol pri ceste zo Šiah do Plášťoviec, kde na jeho pamiatku bola postavená malá kaplnka. Po tejto rozhodujúcej bitke Turci obsadili až 9/10 územia župy Hont a iba najsevernejšia časť v okolí Banskej Štiavnice nebola dobytá. Šahy Turci ovládli dvakrát. Prvýkrát v r.1552-1595, potom od r.1663 po oslobodenie Budína /8/. Po vymedzení hraníc r. 1595 turecko-cisárske hranice boli medzi Tešmakom a Šahami na Silberských lúkach. Na označenie hraníc bol vykopaný hlboký jarok, ktorý sa nazýval "turecký jarok". Avšak aj ten Turci viackrát zneužili, pri rabovačkách prekročili. Niekoľkokrát ohrozovali aj banské mestá (Pukanec, Krupina, Banská Štiavnica), avšak ich nedobyli. Počas tureckej okupácie postavili pod hradom Drégely silné podhradie Palanka - z pilót, dosák a foršní a drevený most cez Ipeľ, odkiaľ viedli nečakané útoky na okolie. Slúžili aj na obranu samotného hradu. Podľa majetkového súpisu r.1626 vedeného tureckým pašalíkom vieme, že v Šahách bola iba jedna porta, ďalej 16 gazdov so 1/4-ovým pozemkom, ktorí mali spolu 8 koní a 40 volov. Po súpise daňovníkom bolo popísaných 33 rodín.

Prvá mestská pečať, ktorá sa zachovala, je z roku 1665. Zobrazuje prepošta s mitrou a biskupovou berlou s okrúhlym nápisom "Sigillum oppidi Saag", čiže: pečať mesta Saag.

Podľa toho teda v tých rokoch Šahy mali mestský ráz. Matriku začali písať r.1675, avšak pre časté požiare boli staré listiny zničené. Najväčšiu ťarchu aj za tureckej poroby niesol na svojich bedrách ľud. Časté rabovačky, časté dvojité zdanenie, večné skrývanie a podvýživa stáli veľa obetí. Rozšírené boli aj infekčné choroby. Prvý nákazlivý mor vypukol v meste r.1600 a zopakoval sa r.1623. V roku 1663 bol taký strašný, že za obeť padlo 40% obyvateľstva mesta /10/.

Medzi veľkých reformátorov XVII. storočia patril Gábor Bethlen (1613-1629), ktorý v otázkach ochrany vlasti súhlasil s Petrom Pázmányom, bol však jeho protivníkom v otázkach náboženstva. Za väčšieho nepriateľa ako Turkov pokladal Ferdinanda II., porušoval ústavy. Preto rozpútal proti nemu povstanie. V dňoch 25.-30. septembra 1626 viedol tvrdé boje proti cisárskym vojskám pod vedením Alberta Wallsteina na našom okolí.

Turci definitívne opustili toto územie r. 1685. Keď serdár Ibrahim dostal zvesť o približovaní sa spojených kresťanských vojsk, nechal vypáliť hrad Novohrad a Vác a sám sa uchýlil so svojím vojskom do Budínskeho hradu.

Za kurucko-labancských bojov 24.septembra 1704 František Rákóczy II. postupujúc so svojou päťtisícovou armádou cez Gyöngyös popri Ipli, zastavil sa v Šahách. Ubytoval sa v kláštore, kde prijal delegáciu zo Sedmohradska. Vo svojich Pamätiach sa o tejto udalosti zmienil takto: "Niekoľko dní som strávil v Šahách, kde som prijal grófa Veterániho. Žiadal potvrdiť kapituláciu Košíc. Na tomto mieste ma dostihla slávnostná delegácia stavov zo Sedmohradska a odovzdala mi diplom môjho zvolenia"

Cisár a kráľ Leopold I. r.1688 šahanské prepošstvo  spolu s majetkom zastávajúcim po Turkoch daroval jezuitom. Preto od tých čias titul prepošta dostával kňaz vymenovaný ostrihomskou diecézou z rúk samotného kráľa. Jezuiti na ruinách premonštrátskeho kláštora vybudovali svoje obytné a hospodárske budovy, ktoré čiastočne stoja dodnes, a v.1736 postavili aj svoj kostol. R. 1769 postavili aj kamenný most, ktorý bol zničený počas II. svetovej vojny. Po zrušení jezuitského rádu Mária Terézia darovala šahanské panstvo rožňavskej kapitule.

Významnou udalosťou v rozvoji mesta bolo postavenie prvého poštového domu v strede dnešného hlavného námestia. Po tejto udalosti dňa 15. októbra 1750 sa začalo doručovanie dvoma smermi: Pešť - Šahy - Hlohovec - Bratislava a Pešť - Šahy - Banská Štiavnica - Dolný Kubín. Nová poštová stanica vlastnila okrem dvoch poštových vozov šesť párov záprahových a dva jazdecké kone vo svojej maštali, spojenej s kočiarňou, všetko na niekdajšej tržnici. Nimi zabezpečovala stanica listové, peňažné a batožinové zásielky oboma smermi cez nový kamenný most.

Rozvoj mesta neskôr zabrzdili dve udalosti: r.1796 vypukla v celom štáte cholera, za obeť jej padlo aj dvesto občanov nášho mesta. Ďalšou udalosťou bol prechod vojsk cára Alexandra pod vedením maršala Kutuzova po prehranej bitke s Napoleonom pri Slavkove, dňa 2.decembra 1805. Postupujúc cez Hodonín a Nitru 10.decmbra dorazili do Šiah, kde odpočívali 3 dni, kým ranených ošetrovali v kláštore. Od početného vojska si miestne obyvateľstvo veľa vytrpelo. Odtiaľ potom ustupovali ďalej smerom na Košice.

Pre Šahy sa začína nová éra vtedy, keď v susednej obci Kemence vyhorel župný dom a župné stavy sa r.1806 rozhodli preniesť sídlo župy do Šiah. Neskôr 9.decembra 1822, prijali rozhodnutie o výstavbe nového "veľkolepého" župného domu. /10/ Nakoľko sa stavebný pozemok, určený na výstavbu v samotnom meste ukázal malý, začali ho stavať za Ipľom, asi v mieste židovského cintorína na Homoku. Okolo neho mala byť potom postavená nová časť mesta, tzv. Ságujhely (Nové Šahy). Stavebný plán vyhotovil a jeho realizáciou bol poverený Ehmann, stavebný inžinier kniežaťa Eszterházyho. Stavebné práce sa začali r.1827, keď bol podžupanom František Plachy, pretože však v r. 1830 boli nové voľby, na čelo župy sa dostal Ladislav Majthényi, Plachého protivník. On mienil postaviť župný dom na terajšom mieste, preto boli stavebné práce na Homoku zastavené a po odkúpení niekoľko parciel poddaných začali stavbu realizovať. K výstavbe sa použil aj zabudovaný stavebný materiál zo starej stavby. Ľavá strana budovy už stála, ale peniaze rozpočtované na výstavbu boli celkom vyčerpané, preto na schôdzy župnej šľachty sa r.1842 rozhodli, že výstavbu budú ďalej financovať sami. V r.1845 bola aj veľká zasadačka pod strechou a prvé slávnostné zasadnutie bolo v nej 6.januára 1846. Roky vojny neúprosne zastavili výstavbu, preto bola ukončená iba r.1857. K jej dokončeniu prispel aj viedenský dvor 18 tisíc forintami, pretože kráľ František Jozef mal počas návštevy Uhorska navštíviť aj Šahy a slávnostne odovzdať novú budovu župného sídla do užívania. Jeho prijatie aj napriek tejto podpore bolo veľmi chladné.

V sídle župy už v dvadsiatich rokoch minulého storočia začal šumieť politický život. R. 1836 bola na popud Mikuláša Fehérváryho a Medarda Gyürkyho založená Hontianska archeologická spoločnosť. /11/ Organizovali zbierky a robili vykopávky v okolí, z ktorých treba pripomenúť maďarovské, v okolí Ipolydamásd, Szob a Hontianskej priepasti. Spoločnosť zanikla r.1844, zbierky boli odovzdané Národnému múzeu. R. 1838 bola založená Hontianska hospodárska jednota ako súčasť celoštátnej siete jednôt. Fungovala do r.1846. Župné voľby r.1830 boli poznačené prítomnosťou Štefana Széchényiho, ktorý bol na zasadnutí zvolený za tabulárneho sudcu župy.

Marcový vánok ľudového povstania priniesol veľa nového aj do župného sídla. Zákony prijaté v r.1848 deklarovali rovnosť pred zákonom, čím boli zrušené bariéry medzi triedami. Prvé zhromaždenie župy sa uskutočnilo v máji. Prišli naň tak zástupcovia starého poriadku, ako aj poslanci z ľudu. Zhromaždili sa na dvore župného domu, kým predsedníctvo obsadilo na poschodí veľké okná smerom na dvor. Takto rečníkov a prečítané nové zákony mohli počuť aj v najvzdialenejšom kúte dvora. Nové zákony ľud prijal veľkými ováciami a s radosťou ich uvítali tak v maďarských ako aj v slovenských obciach župy. Predsa však z dôvodov "buntošenia proti pánom a poburovania" Alexander Majzík, obvodný žandársky veliteľ, so svojimi pandúrmi Janka Kráľa a jeho priateľa Jána Rotaridesa zatkli a zavreli do župného žalára. Odtiaľ po troch dňoch väzenia bol Janko Kráľ prevezený do štátneho žalára v Budíne.

"Honťania" sa pomaly zapájali do povstania. Medzi prvými bol Ľudovít Pongrácz, ktorý sa stal štátnym tajomníkom ministerstva financií. Postupom času sa aj z našej župy hlásili do domobrany, z nich bol postavený celý prápor. V Schematizme, ktorý bol zostavený podľa úradného vestníka, sa povstania zúčastnili: Ladislav a Štefan Pongrácz - podplukovníci, Ferdinand Szulyovszky - major, AntonGyürky - hl. stotník, Anton Rózsenberszky, Vincent Nagy a Szilárd Totovits - stotníci a viac nad- i poručíkov. Samotné boje okolo mesta sa odohrali iba raz, keď Görgeyho vojská z Pešti v sile 16 tisíc mužov začali postupovať smerom na banské mestá od 6.januára 1849. Pred Šahy dorazili 9.januára. Podžupan Ladislav Majthényi odovzdal Görgeymu naverbovaných nováčikov a konské povozy na dopravu. Proti nim však Windischgrätz vyslal vojsko pod velením podmaršala Wrbnu v sile 10 plukov, 10 stotín jazdectva a 48 diel. S ich predvojom sa stretol anglický generál Richard Guyon so svojimi domobrancami, ktorí mali za úlohu zabezpečiť odsun Görgeyho vojska zo Šiah.

Husári bránili most dovtedy, kým aj zadný voj pod velením Guyona neopustil Šahy. Šahanskí noví domobranci dostali potom krst ohňom pri Bátovciach a v okolí Banskej Štiavnice. Po zložení zbraní pri Világoši sa aj Šahy dostali pod vojenskú diktatúru.

Hontianske Casino, ktoré už pred revolúciou, od r.1834 vyvíjalo bohatú činnosť, začalo znovu pracovať. Odtiaľ vychádzali popudy, ktoré rozširovali kultúru, umenie a pokrok. Bolo to potrebné najmä do šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď bol politický život značne obmedzený a potláčaný. Do r. 1848 obyvateľstvo bolo zložené iba z dvoch vrstiev: urbárnych sedliakov a remeselníkov. V meste bývalo iba málo remeselníckych rodín: niekoľko čižmárskych a krajčírskych, dve rodiny zámočnícke, jedna debnárska a kadiarska, dve kováčske, jedna stolárska, dve klobučnícke, dve halenárske, dve remenárske, jedna povraznícka, jedna mydlárska, jedna vyrábajúca modrotlač a jedna pekárska. Bol tu aj jeden pivovarník a tehelňa v Parašsa puste. Obchod bol zastúpený ešte slabšie, lebo do roku 1848 podľa vtedajších zákonov sa židovská rodina nesmela usadiť v blízkosti banských miest. Preto Levice a Balassagyarmat rástli rýchlejšie ako Šahy. Ľudia chodili kupovať do týchto miest a tam sa koncentroval aj kapitál. Obchodníci boli sprvu "gréci" - tak nazývali ľudí z Balkánu pre ich gréckokatolícku vieru. Ich väčšia časť sa usadila v Šahách počas tureckých rokov, okrem Grékov Srbi a Macedónci. Medzi nich patrili Vaskovits, Totovits, Sárpy, Turnayn a i. Mali vlastný cintorín pod kalváriou.

Mesto začalo rásť od päťdesiatych rokov, početne rástli najmä obchodníci a vytvorila sa tzv. "panská trieda", ktorá bola založená z úradníkov, pracovníkov administratívy, advokátov, lekárov a z niekoľkých podnikateľov. Spolu sem patrilo asi šesťdesiat osôb s rodinnými príslušníkmi. Spoločenský život bol pestrejší v sedemdesiatych rokoch, keď sa v Šahách zriadil okresný súd, sédria a daňový úrad, čo pritiahlo sem ďalšie rodiny. Z nich boli vo všeobecnej úcte Jozef Verebélyi, Jozef Országos, Július Okolicsányi a pre poľnohospodárske poradenstvo Alexander Nagy, prenajímateľ kapitulského majetku. Farár Ján Királyi už v dvadsiatich rokoch založil menší špitál v Kapitulskej ulici pre tých, ktorí to najviac potrebovali. Spomedzi farárovej doby si vydobili vysokú úctu Michal Vajgeth, ktorý sa neskôr stal kanonikom v Trnave, a Imrich Stéger, ktorého otec bol vedúcim lekárom nemocnice a zaslúžil sa o skorú likvidáciu cholery v meste.

Šahy svoju zlatú éru začínali po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, 8.júna 1867. Bola založená "Jednota na zveľaďovanie a estetický  vzhľad mesta", ktorá mala zabezpečiť usporiadanie mesta, verejné osvetlenie, zakladanie parkov a podobne. Jej predsedom sa stal hlavný slúžny Ľudovít Pongrácz, tajomník advokát Benő Sághy. Svoju prácu začali rušením tržnice na dnešnom hlavnom námestí. Ako už vieme, v strede námestia, kde je teraz socha Panny Márie, stál poštový dom so svojimi maštaľami a kočiarňou. Vedľa stála ceduľkáreň ako náležitosť tržnice. Po veľkých celokrajových trhových dňoch bolo nepríjemné vyjsť z domu na ulicu po pozostatkoch dobytčieho hnoja a všelijakej špiny, ktoré návštevníci po sebe zanechali. Ľudovít Pongrácz z príspevkov obyvateľov zabezpečil verejné osvetlenie a výstavbu chodníkov v centre mesta. Zásluhou podžupana Štefana Majlátha boli dobytčie trhy vykázané z námestia na menej frekventované miesto za soľným domom. Po zrušení urbariálnych povinností poddaní predávali svoje domy na bývalej tržnici, na ich mieste boli postavené obchody. Táto výstavba prebiehala tak rýchlo, že v rokoch 1850-1860 po oboch stranách tržnice už stáli novopostavené honosnejšie domy. Bola zrušená aj kapitulská pajta oproti kláštoru na druhej strane cesty. Na jej mieste Anton Gyürky ako školský inšpektor nechal postaviť poschodovú budovu ľudovej školy, za ňou promenádový park. Meštianstvo rástlo aj zásluhou remeselníkov, ktorí boli iniciátormi mnohých potrebných reforiem. Takí boli: Daniel Trauwein, ktorý bol v najťažších rokoch starostom mesta, sudca Anton Hesz, Michal Vaskovitcs, Veszelák, bratia Hummerovci a mnohí ďalší. Malý špitál v Kapitulskej ulici  už nezodpovedal požiadavkám, preto sa začala kampaň na výstavbu novej nemocnice. Na tento cieľ vedenie mesta odkúpilo veľký pozemok na Homoku, predali starú budovu špitála a začali zbierať peniaze na výstavbu. V r.1874 Anton Siposs, rodák nášho mesta, hudobný umelec, mal benefičný koncert vo veľkej sále Casina v prospech rozvoja škôl v meste. V tom istom roku vznikol dobročinný ženský spolok, ako aj divadelný súbor. Prvé predstavenie mali 15.marca 1875 a predstavili sa obecenstvu hrou Kálmána Tótha: Nők alkotmánya (Ženy v ústave). V redigovaní Juraja Gerharta z Kosihoviec začali vydávať časopis Honti Gazda (Hontiansky gazda). V r.1876 vznikol Dobrovoľný hasičský zbor, ktorého predsedom sa stal nájomník Kapitulského majetku Alexander Nagy. Dôležitosť protipožiarnych opatrení dokazuje aj skutočnosť, že hneď po jeho vzniku vstúpilo do zboru 50 osôb.

Od šesťdesiatych rokov minulého storočia v stálom slede rastú aj honosné budovy na námestí. Po sporiteľni (1867) je to meštianska škola (1872), tzv. Finančný palác (1867), ďalšia sporiteľňa (1899), nový mestský dom (1888), hotel Pannónia (1906).

Na prelome storočia boli v meste už tri tlačiarne, z ktorých najstaršia bola Neumannova (neskôr ju prevádzkoval jeho zať Imrich Gódi), potom tlačiareň Ignáca Polgára a nakoniec tlačiareň Tóth & Brza. Významnejšie budovy na námestí začiatkom nášho storočia boli: hotel Lengyel, majiteľom ktorého bol Imrich Lengyel, Tekovská ľudová banka (Dnes mestská knižnica), ďalej rodinné poschodové domy postavené v secesnom štýle: Dom Salkovszkých, Wolnerov dom a r.1936 postavený Adlerov dom. Pýchou námestia bol barokový stĺp a na ňom stojaca socha Nepoškvrnenej Panny Márie, ktorú obyvatelia postavili r.1859.

Po dlhých prípravných prácach bolo r.1898 založené Hontianske múzeum, ktorého prvým riaditeľom bol Elemír Pongrácz. Patrónom múzea sa stal Ipoly Fehér hlavný opát Pannonhalmy, rodák z Vyškoviec. Elemír Pongrácz začal niekoľkoročnú zberateľskú prácu, a tak r. 1902 mohli otvoriť múzeum v troch miestnostiach na poschodí župného domu.

Na prelome storočia bola otvorená nová nemocnica 27.septembra 1900. Viedol ju Dr.Kovács Sebestyén Endre, ktorý mal najväčšiu zásluhu na jej zriadení. Doslova obetoval aj život pre ňu, lebo počas ošetrovania ranených vojakov I. svetovej vojny dostal silnú nákazu a zomrel na otravu krvi.

Začiatkom nášho storočia sa konečne zapojilo aj naše mesto do celoštátnej železničnej siete. Dňa 10.septembra 1886 prišiel prvý vlak do šahanskej železničnej stanice zo Štúrova, keď bol predtým dokončený úsek Čata-Šahy. R.1891 bola dostavaná linka Šahy-Balašské Ďarmoty, r.1899 Šahy-Krupina a konečne 11.júla 1909 prišiel prvý vlak z Budapešti do Šiah, keď predtým bol dokončený úsek Drégelypalánk-Vác. Nová budova pošty a telegrafnej stanice, ako i železničná sieť zabezpečovali trvalé spojenie nášho mesta so svetom na všetky dôležité svetové strany.

Veľký rozvoj mesta rukolapne dokazujú aj daňové výkazy z jednotlivých rokov. Kým v r.1867 mali Šahy iba 12 212 korún štátnej dane, táto suma v r. 1902 predstavovala už 67 937 korún. V ceste rozvoja mesta dlho stála veľká záhumnica rožňavskej kapituly. Tú koncom minulého storočia sa podarilo kúpiť a rozparcelovať záujemcom. Na tomto mieste bola postavená nová štvrť  pekných a moderných 28 rodinných domov, evanjelický kostol a mestský park. Na verejné osvetlenie mesta r.1903 vznikla aerogénna spoločnosť" so základným kapitálom 120 tisíc korún, ktorá potom postupne vymenila staré petrolejové lampy na plynové. V r.1902 bola založená prvá športová jednota v meste: IFC - Futbalový klub Šahy. Na posledné bohaté roky v rozvoji mesta pripadlo  založenie gymnázia v r.1913. Jeho prvým riaditeľom bol Endre Barczán (1913-1919). Vyučovanie sa začalo hneď v dvoch triedach s 95 žiakmi v priestoroch Hontianskeho Casina, ktoré miestnosti dobrovoľne a bezplatne odovzdalo gymnáziu.

V rokoch prvej svetovej vojny bola úmrtnosť väčšia aj medzi civilným obyvateľstvom, ako to ukazuje štatistika v tých rokoch: v r.1915 sa narodilo o 26 osôb, r.1916 o 34 osôb, r.1917 o 47 osôb, r.1918 o 74 osôb a r.1919 a 33 osôb menej, ako zomrelo. V týchto rokoch bol teda v natalite negatívny trend. Až po konci svetovej vojny, 29.mája 1919 v nočných hodinách sa rozpútal veľký boj medzi maďarskými vojakmi skupiny Pálmay a českými legionármi. Po krvavom boji z maďarských vojsk zostalo 48 na bojisku, kým z českých iba 7, lebo oni pri ústupe zobrali so sebou aj ťažko ranených vojakov.

Šahy spočiatku zostali župným sídlom aj v Československej  republike. Podľa sčítania ľudu z r.1920 mesto malo 4696 obyvateľov, z toho národnosti slovenskej  859, maďarskej 3727, nemeckej 68 a inej 42 osôb. /12/. Počet rodinných domov bol 610. V r.1921 sa začala výstavba kasární, ktoré boli potom pomenované na "Kasárne generála Pelleho". Podľa zákona č.275 z 22.decembra 1922 boli zrušené župy ako pozostatky rakúsko-uhorskej monarchie. Boli zriadené tzv. veľžupy, takže od 1.januára 1923 Šahy a okolie boli pričlenené do veľžupy zvolenskej, ba aj okresné sídlo bolo premiestnené do Krupiny. V zmysle tohoto nariadenia prestali v Šahách fungovať všetky župné a okresné úrady, mnohí bývalí úradníci zostali bez práce. Väčšina z nich sa odsťahovala zo Šiah, niektorí vlakom dochádzali na nové pracoviská. V tom čase boli prevezené aj zbierky Hontianskeho múzea do Banskej Štiavnice. Život však aj keď v skromnejších pomeroch, pokračoval ďalej. 1.januára 1934 začína v Šahách vychádzať nový kultúrno-spoločenský časopis s celoštátnou pôsobnosťou Magyar Család (Maďarská rodina), ktorý redigoval dr. Štefan Horváth, stredoškolský profesor. V tom istom roku však prestal vychádzať časopis Hét (Týždeň).

V roku 1938 na základe Mníchovskej dohody sa naše mesto znovu stáva súčasťou Maďarska. Honvédi vstúpili do mesta 11.októbra 1938. Onedlho už obyvateľstvo pociťovalo zníženie životnej úrovne a začiatok II. svetovej vojny. Podľa sčítania ľudu r.1940 mesto malo 5027 obyvateľov. Od septembra 1941 sa začína vyučovanie aj v novom type školy: odbornej poľnohospodárskej školy, ktorá mala vychovávať synov súkromno-hospodáriacich roľníkov na gazdovské povolanie. Jej prvým riaditeľom bol Rezső Jakab, ktorý za 3 roky postavil aj budovu terajšej školy. V rokoch vojny sa začalo ukrutné prenasledovanie židovského obyvateľstva. R.1944 bolo na ich sústredenie zriadené mestské geto medzi ulicami Mlynská a Ružová, spolu sem nahnali 750 osôb, ktoré potom 13.júna 1944 transportovali do koncentračných táborov. Ich pamiatku pripomína umelecké dielo z keramiky od našej umelkyne Adrieny Kutakovej.

Front svetovej vojny dosiahol mesto 13.decembra 1944. Boje o mesto medzi sovietskymi a nemeckými vojskami utíchli na druhý deň. Konečne nastal mier! Straty na ľudských životoch boli oveľa väčšie ako za prvej svetovej vojny, a to aj v našom meste. Čo bolo pozitívne: vzájomná pomoc bola veľká. Aj v tejto pomoci ukázal príklad občan nášho mesta: Dr.Vojtech Baráti, ktorý vo vlastnom byte zriadil pre spoluobčanov nemocnicu, pretože mestská nemocnica bola ešte obsadená ranenými vojakmi. Ledva utíchli zbrane, začiatkom apríla sa znovu otvárali brány gymnázia. Bolo to zásluhou prof. Jozefa Fraňa, ktorý bol poverený ako veliteľ mesta aj riadením školy. Vyučovací jazyk bol slovenský, avšak "na prechodný čas bol povolený aj jazyk maďarský ako výpomocný" /13/. Dňom 1.januára 1949 znovu vznikol vyčlenením južnej časti krupinského okresu šahanský okres so sídlom v Šahách. Ešte v tom istom roku vznikol Csemadok - Demokratický zväz Maďarov v Československu. Život v meste znovu ožil a to nielen preto, že sa stalo sídlom okresu, ale aj z dôvodov naberania nového politického kurzu. Začala sa socializácia poľnohospodárstva, 20.augusta 1952 vzniklo v Šahách Jednotné roľnícke družstvo. O rok neskôr začína pracovať ZIPP (Závody inžinierskej a priemyselnej prefabrikácie) so 170 zamestnancami, potom Milex (mliekárne), ktoré mali 49, OSP (Okresný stavebný podnik) 170 zamestnancov. Rozvojom  poľnohospodárskych podnikov  sa zvýšila požiadavka na výchovu strednotechnických absolventov škôl, čím sa dosiahlo otvorenie Poľnohospodárskej technickej školy v Šahách s vyučovacím jazykom maďarským, kde sa začalo vyučovanie 1.septembra 1956. Rad-radom sú zriaďované aj ďaľšie závody: Komunálne služby, opravárenský závod Strojstav a nakoniec závod Pleta. V týchto rokoch bola postavená nová budova pošty a r.1962 začína pracovať Ropovod, závod Tupá, ktorý však pre svojich zamestnancov postavil byty v Šahách.

R.1980 aj gymnázium začína pracovať v novej krásnej budove. Obe riaditeľstvá (slovenské a maďarské) sú v jednej budove, avšak pracujú samostatne. Pomaly sa dokončuje aj výstavba inžinierskych sietí v meste: po vodovodnej a kanalizačnej sieti bola postavená aj čistička odpadových vôd (ČOV), takže do Ipľa  sa dostáva už očistená, kalov zbavená voda. Kultúrne prostredie, pekná poloha mesta a zaujímavé okolie znovu láka mladých ľudí na usadenie sa v meste. Tak v r. 1991 mesto malo už 8036 obyvateľov, spolu s integrovanými obcami  (Hrkovce, Preseľany, Tešmak) - 8551. Z toho národnosti slovenskej 2885 (33,74%), maďarskej 5562 (65.05%), rómskej 32 (0.37%). Väčšia časť obyvateľstva je katolíckeho vierovyznania - 6596 osôb, 61 osôb reformovaných a 261 osôb evanjelikov.

Potom, čo na jeseň r.1989 "zamatová revolúcia" otvorila cestu súkromnému podnikaniu, vznikajú nové možnosti pre zamestnanie a rozvoj mesta. Hospodársky život sa rozvíja, jeho nositeľmi sú najmä mladí podnikatelia a niekoľko stredných podnikateľov. Týmto sa snáď začína nový rozvoj nášho mesta. Zmena spoločenského zriadenia v roku 1989 zapríčinila určité negatívne javy, typické pre celú stredovýchodnú Európu. Patrili medzi ne predovšetkým vysoká miera nezamestnanosti, vzniknutá v dôsledku zániku socialistických podnikov, a negatívny demografický vývoj, zapríčinený úpadkom životnej úrovne obyvateľstva. Znížená pôrodnosť aj v našom meste zapríčinila znižovanie počtu žiakov v školách a v predškolských zariadeniach. Samospráva musela zrušiť oddelenia ZŠ Janka Kráľa a ZŠ Lajosa Pongrácza na ulici Janka Kráľa, a následne zlúčiť materské škôlky na ulici Ľudovíta Štúra a Milana Rastislava Štefánika. Do prázdnych budov, ktoré zostali po zrušených oddeleniach základných škôl, sa nasťahovala mestská knižnica, kvalitný klub dôchodcov a niektoré oddelenia úspešne sa rozvíjajúcej Základnej umeleckej školy v Šahách. Sieť šahanských škôl sa diferencovala vznikom z Cirkevnej základnej školy a gymnázia Ferenca Fegyvernekiho.       Nespornou stratou pre Šahy bolo aj osamostatnenie sa obce Hrkovce, čím bola z mestského katastra vyňatá aj jedna z najvýznamnejších firiem regiónu- Transpetrol. Zúžili sa technické kapacity samosprávy a mestský cintorín bol odovzdaný do správy súkromnej firmy. Mesto sústavne sa snaží o znižovanie problémov svojich občanov s bývaním. Rozšírilo sídlisko na Tabánskej ulici a postavilo lacnejšie obytné bloky so zníženým komfortom na Berneckej a Hontianskej ceste, ako aj na Rotaridesovej a Thúrócziho ulici.

Od 2. polovice 90- tych rokov 20. storočia sú ale znova badateľné aj pozitívne trendy. Treba spomenúť napríklad vznik zamestnávateľských firiem aj vďaka prílevu zahraničného kapitálu (Disk, Hörnlein, Fragicslov, Jadeslov, Itimex, Westmetal, atď.), a výstavbu menších nákupných centier (Lidl, Billa). Intenzívny kultúrny vývoj dokumentujú podujatia Dni kultúry v Honte, Dni Ipľa, aj tradícia veľkolepých mestských Dní detí s niekoľkotisícovým počtom účastníkov. Ako nové stánky kultúry vznikli Hontianske múzeum a galéria Ľudovíta Simonyiho, a Menora Saag Centrum Artis.
 
Hlavným koordinátorom tejto pestrej kultúrnej činnosti bolo do roku 2003 Mestské kultúrne stredisko. Po jeho zániku (vrátane zániku Kina Ipeľ) úspešne prebralo túto funkciu Oddelenie školstva, kultúry a športu na Mestskom úrade v Šahách. Šahy obnovili aj tradíciu vydávania Hontianskych listov. Badateľná je aj prítomnosť úsilia, smerujúceho k rozvoju turistického ruchu (turisticko- informačná kancelária, značené turistické chodníky, publikácie a propagačné materiály). Návštevníkov Šiah čakajú dostatočné ubytovacie kapacity a množstvo vynikajúcich reštaurácií. Dôležitou udalosťou, stimulujúcou kultúrny rozvoj a vznik medzinárodných projektov bolo uzavretie zmluvy o družobných stykoch medzi mestami Vác a Šahy v roku 2003. V pridružených obciach sa rozbehla rekonštrukcia domov kultúry a domov smútku. Veľmi dôležitým krokom k modernizácii mestských častí Homok, Tešmák a Preseľany nad Ipľom bolo začatie výstavby kanalizácie a rozšírenia čističky odpadových vôd.
 
História Šiah v období po zmene spoločenského zriadenia v roku 1989 dokladá, že mesto ani po počiatočných ťažkostiach nerezignovalo a má ambíciu upevniť si pozíciu jedného z významnejších centier Hontu.  
 
Ing. František Danis
Mgr. Tibor Pálinkás
Foto:Vojtech Bendík

 

 



 

dnes je: 23.7.2017

meniny má: Oľga

webygroup
Deutch version
English version
Magyar verzió
ÚvodÚvodná stránka