Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu Hlavné menu 4 Prechod na navigáciu vodorovná

Centrum regiónu

Šahy - centrum Hontiansko-poipeľského regiónu

V priestore ohraničenom ústím riečky Krupinice do Ipľa a miestom, kde pohraničný Ipeľ opúšťa štátnu hranicu, sa na oboch stranách rieky rozprestiera mesto. Leží na najjužnejšom cípe vulkanickej vrásy, morfologicky vyznačenej riekou a inundačným územím Ipľa. Kedysi v treťohorách, následkom prírodnej katastrofy, sa oddelili dovtedy súvisiace pohoria Börzsöny a Štiavnické hory a na mieste depresie Ipeľ vytvoril svoje koryto. Mesto vzniklo na poslednom výbežku Krupinskej planiny.

Šahy vznikli na dôležitej stredovekej obchodnej ceste, ktorá viedla z kráľovského sídla Ostrihom, neskoršie Budín, cez rieku Ipeľ do Banskej Štiavnice, ale aj smerom na Zvolen až do Poľska. Rozvoj prvej usadlosti na tomto mieste bol podmienený založením premonštrátskeho kláštora, ktorého pozostatky stoja dodnes. Fuschofferova Monasteriológia podľa Bombardiho tvrdí, že príslušníci rodu Hunt založili benediktínsky kláštor už r. 1075. Kódex Györgya Fehéra obsahuje nasledovné listiny: v roku 1265 potvrdil zakladajúcu listinu kláštora pre zakladateľa bána Mártona kráľ Béla IV. Listina sa počas tatárskeho vpádu stratila. V roku 1268 Béla IV. osvedčuje, že bán Márton v deň vysviacky eklézie daroval celú obec Šahy konventu. V tom istom roku dal kráľ nevoľníkov starého prepošstva pod nadriadenú vrchnosť kráľovnej. Kráľ Ladislav V. platnosť výsadných listín, daných svojím otcom kláštoru v rokoch 1258, 1259, 1264, 1265, 1266 a 1268, znovu potvrdzuje. Roku 1275 Ladislav IV. oslobodzuje obyvateľov usadlosti Ság od platenia daní a ubytovania vojakov, lebo v predchádzajúcich rokoch boli vojnami značne zničené. Kráľ sem rád chodil na poľovačky a podľa Monasterológie prepošt Laurinec prosil kráľovnú o pomoc, aby prílišným ubytovávaním sokoliarov a psovodov nezaťažovali obyvateľstvo. Aj ostatní z rodu Arpádovcov radi chodili do našich lesov na poľovačky, o čom svedčia „kráľovské studne” v Olvárskom údolí.

Premonštrátsky kláštor v Šahách sa po tatárskom pustošení zásluhou našich kráľov a kráľovien rýchle obnovuje. V roku 1266 konvent dostáva právo mýta na moste, r. 1405 trhové právo a r. 1407 dostáva od kráľa Zigmunda hrdelné právo. Ale veľmoži, ktorí závideli prosperitu šahanskému konventu, tento niekoľkokrát vyrabovali. Proti ich sile boli bezmocní aj na kráľovskom dvore.

V čase, keď sa Turci chystali na boj s Uhorskom, resp. po páde Budína, Vacova a Ostrihomu, dvor nariadil podľa zákona 44 z r. 1546 opevniť kláštor na hradisko zo štátnych peňazí. Prvým kapitánom hradu bol György Thuri /1519–1571/, ktorý sa narodil v susedných Túrovciach. Už jeho starý otec bojoval v Matiášovom Čiernom pluku. Juraj tu bol v r. 1539–52 najprv veliteľom husárov, potom sa stal hradným kapitánom. Svojimi hrdinskými činmi sa preslávil aj na okolí, pomohol napríklad Balázsovi Menyhárovi zachrániť Levický hrad a vyznamenal sa aj na bojisku v Salke a pri Plášťovciach r. 1552. Vtedy vlastne, od r. 1550, bol už veliteľom šahanského hradu František Jakusich, ktorý menšie turecké skupiny z Vacova a Szécsényu rozbil, avšak po dobytí Drégelyského hradu 4. júla 1552 padlo aj opevnenie v Šahách. V bitke pri Plášťovciach 10.–11. júla boli spojené cisárske vojská 10-tisícovým vojskom Ali pašu úplne rozbité. Mnísi sa uchýlili do svätobeňadického kláštora, kam zobrali aj dôležitejšie spisy konventu.

Šahy a okolie boli ovládané Turkami dvakrát: najprv od 1552 do 1595, potom od r. 1626 až do opätovného znovudobytia Budínskeho hradu v r. 1686. Dikálny súpis /1626/ uvádza 33 otcov rodiny, spolu 238 platičov dane. V tom čase vyznačili územie obsadené Turkami jarkom na Silberských lúkach, ktorý existoval ešte v minulom storočí. Z tohoto obdobia, presnejšie z roku 1665, je prvá pečať mesta Šahy, na ktorej je prepošt s mitrou na hlave a pastierskou palicou v ruke, s kruhovým nápisom Sigillum oppidi Saag. Kláštor bol najznámejší v 16. storočí, keď na jeho čele stál prepošt európskeho formátu, osvietenec Ferenc Fegyverneki, ktorý založil v Šahách aj kňazský seminár.

Za kurucko-labanských bojov, 24. septembra 1704, sa František Rákóczi II. postupujúc so svojou päťtisícovou armádou cez Gyöngyös popri Ipli, zastavil v Šahách. Ubytoval sa v kláštore a tu prijal delegáciu zo Sedmohradska, ktorá mu oznámila jeho zvolenie za panovníka.

Cisár a kráľ Leopold I. v r. 1688 majetky, ktoré boli Turkami vrátené, spolu s kláštorom daroval jezuitom. Odvtedy titul prepošta dostáva od kráľa niektorý z kňazov ostrihomskej diecézy. Jezuiti na ruinách šahanského kláštora a kostola postavili svoje ubytovacie a hospodárske budovy, potom v r. 1734 kostol. Tento však v r. 1832 spolu s mestom vyhorel. Obnovili ho na starých základoch, takže rok výstavby v oblúku kostola je rok 1734. Kamenný most, ktorý bol zničený iba počas druhej svetovej vojny, bol tiež postavený jezuitmi r. 1769. Až po zrušení tohoto rádu darovala Mária Terézia kláštor a majetky v r. 1776 rožňavskej kapitule, ktorá tieto majetky spravuje dodnes. Kapitula vykonala prestavbu bývalého kláštora. Dodnes stojaca budova konventu sa odvtedy používala ako sýpka a ubytovacie priestory pre správcu majetku. S rožňavskou kapitulou bolo mesto dlho v rozpore, nakoľko mu bola prekážkou v ďalšej výstavbe mesta pôda, ktorú mala kapitula hneď od kostola severným smerom, teda v priestoroch dnešného odborného učilišťa /bývalej ľudovej školy/, pivoskladu, okolia evanjelického kostola a parku.

V čase vedenia podžupana, Františka Plachého začali stavať radnicu na ľavom brehu – približne v priestoroch židovského cintorína na Homoku – už stáli jej múry, keď nastala zmena vedenia župy po voľbách a nový podžupan Anton Majthényi presadil jej premiestnenie na terajšie miesto, kde boli dovtedy iba domy nevoľníkov a drobných remeselníkov. Preto najprv pozemky od nich odkúpili a po prevezení stavebného materiálu z Homoku sa začala výstavba, ktorá sa oddialila najmä pre meruôsme roky 1848–49. Bola ukončená až r. 1857. Bolo to v čase, keď rakúsky cisár a uhorský kráľ František Jozef I. bol na návšteve krajiny a navštívil aj Šahy. Pre urýchlenie dokončovacích prác prispel z erárnych peňazí sumou 32 tisíc forintov.


V sídle župy sa už začiatkom dvadsiatych rokov začalo politické a hospodárske vrenie. R. 1836 na popud Mikuláša Fehérváryho a Medarda Gyürkyho bola založená Hontianska archeologická spoločnosť, ktorá mala za úlohu zachraňovať historické pamiatky na území župy. Spoločnosť zanikla r. 1844 a zbierky boli odovzdané Národnému múzeu v Budapešti. R. 1838 bola založená Hontianska hospodárska jednota, ktorá mala povzniesť najmä poľnohospodárstvo župy. Fungovala až do r. 1846. Župné voľby r. 1830 boli význačné prítomnosťou Istvána Széchenyiho, vodcu pokrokových myšlienok svojej doby. Na tomto zasadnutí bol zvolený za tabulárneho sudcu župy.

Marcový vánok ľudového povstania sa čoskoro rozrástol do celonárodných rozmerov. Zákony, ktoré deklarovali rovnosť pred zákonom, zrušili bariéry medzi triedami. Prvé župné zhromaždenie v Šahách bolo v máji 1848. Poslanci sa zhromaždili na dvore župného domu, lebo v meste nebola taká veľká sála, kde by sa všetci zmestili. Boli totiž pozvaní nielen zástupcovia starého poriadku, pochádzajúci zo šľachty, ale aj novozvolení poslanci, z každej obce dvaja. Vedenie župy sa zhromaždilo na poschodí vo vestibule, rečníci stáli v oknách, aby ich všetci videli a počuli. Po odznení zápalistého prejavu Ladislava Majthényiho, podžupana Hontu, nové zákony predniesol Anton Gyürky, župný tajomník. Nové zákony prítomní prijali veľkými ováciami a s radosťou ich uvítali bez rozdielu národnosti. Honťania sa aktívne zapojili aj do povstania. Medzi prvými bol Ľudovít Pongrácz, neskorší štátny tajomník ministerstva financií. Mnohí sa hlásili do domobrany. Podľa úradného vestníka sa do povstania zapojili z Hontu plukovníci Ladislav a Štefan Pongrácz, major Ferdinand Szulyovsky, hl. stotník Anton Gyürky, stotníci Anton Rózsenberszky, Vincent Nagy, Szilárd Totovits a viacero nadporučíkov, poručíkov. Domobrancov bolo celkove do 10 tisíc. Samotné boje okolo mesta sa odohrali dvakrát. Görgeyho vojská začiatkom januára 1849 dorazili z Pešti v sile 16 tisíc mužov a postupovali smerom na banské mestá. Dňa 9. januára podžupan Majthényi odovzdal Görgeymu zverbovaných nováčikov. Kým Görgey postupoval smerom na Levice, generál Richard Guyon /pôvodom z Anglicka/ zaisťoval zadný voj a bránil Windischgrätzovi postup, až kým Görgey nepostúpil po Kalinčiakovo. Vyznamenali sa najmä delostrelci, ktorí púšťali paľbu z Hradného vrchu /dnes Kalvária/ a husári, ktorí sa veľmi obratne pohybovali so svojimi dlhými pastierskymi bičmi, tzv. tatarcami. Druhýkrát sa tu stretli znovu Görgeyho vojská, postupujúce smerom na Tekovské Lužany a okolo mesta ich dobiehala rakúska armáda. Po zložení zbraní pri Világosi sa aj Šahy dostali pod vojenskú diktatúru, ktorá trvala až do čias rakúsko-uhorského vyrovnania.

Hontianske kasíno, jedno z najstarších v Uhorsku vyvíjalo svoju činnosť aj pred revolúciou. Z tohoto miesta vychádzali aj nové myšlienky, zástancami ktorých boli revolučný básnik Janko Kráľ a jeho priateľ Ján Rotarides. Oni burcovali ľud v severných obciach župy, medzi slovenskými obyvateľmi. Vtedajšie vedenie župy vydalo rozkaz na ich zlapenie, lebo vraj poburovali ľud proti pánom pod heslom „Vešajte pánov, páľte kaštiele!” Svoje revolučné myšlienky z týchto dní opísal Janko Kráľ, uväznený v župnom dome, v básni Šahy.

Župné sídlo sa začalo rozvíjať od päťdesiatych rokov. Kým do roku 1848–49 bolo obyvateľstvo zložené z dvoch vrstiev (zo sedliakov a drobných remeselníkov), v tejto dobe sa vytvára „pánska trieda” zo zástupcov župných úradníkov, advokátov, lekárov a z niekoľkých podnikateľov. V meste sa usadili aj židovské rodiny, ktoré mali zásluhu na rozvoji obchodnej činnosti. Ešte pestrejší bol spoločenský život od sedemdesiatych rokov, keď sa tu zriadil župný súd, sedria a daňový úrad.

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní r. 1867 sa založila Jednota na zveľaďovanie a estetický vzhľad mesta Šahy. Predsedom sa stal Ľudovít Pongrácz, hlavný slúžny okresu, tajomníkom Benő Sághy, mestský advokát. Prácu začali zrušením tržnice, ktorá bola na dnešnom Hlavnom námestí. Tu bola aj dostavníková stanica so svojimi maštaľmi a kočiarňou. Pre veľké blato a špinu, najmä po celokrajových trhových dňoch, bolo nepríjemné do mesta čo i len vstúpiť. Z príspevkov obyvateľstva, formou tzv. dodatočných daní, Ľudovít Pongrácz zabezpečil výstavbu chodníkov a „aerogénne” verejné osvetlenie. Prestavba námestia z bývalých sedliackych domov na viac-podlažné obchody prebiehala tak rýchlo, že v rokoch 1850–60 už stáli po oboch stranách námestia honosnejšie budovy. Anton Gyürky, vedúci školský pracovník, má zásluhu na postavení prvej poschodovej školskej budovy pri kostole, kde teraz sídli odborné učilište. Za školou sa zriadil promenádový park pre celé mesto. Malý špitál na Kapitulskej ulici už nezodpovedal potrebám, preto na výstavbu nemocnice mesto odkúpilo veľký pozemok na Homoku.

V roku 1876 mal klavírny virtuóz a skladateľ Anton Siposs v meste niekoľko benefičných koncertov v prospech rozvoja škôl. V tom istom roku vzniká dobročinný ženský spolok, ako aj ochotnícky divadelný súbor. Začali vydávať časopis Honti Gazda /Hontiansky gazda/. V r. 1876 vznikol dobrovoľný hasičský zbor. Jeho predsedom sa stal nájomník kapitulského majetku, Alexander Nagy.

Výstavba centra mesta pokračovala honosnými budovami. Po sporiteľni /1867/ je to meštianska dievčenská škola /1872/, finančný palác /1886/, ďalšia sporiteľňa /1899/, nová radnica s Hontianskym kasínom na poschodí /1888/, hotel Pannónia /1906/. Na prelome storočí sú v meste tri tlačiarne: Neumannova, Ignáca Polgára a tlačiareň Tóth a Brza. Začiatkom 20. storočia bol postavený na námestí ďalší hotel /Lengyel/, Tekovská ľudová banka a rodinné poschodové domy rodiny Salkovských, Wollnerovcov a r. 1936 Adlerov dom.

Pýchou námestia je už od r. 1859 barokový stĺp a na ňom stojaca socha Pan-ny Márie. Po dlhých prípravných prácach bolo r. 1898 založené Hontianske múzeum, jeho prvým riaditeľom sa stal Elemér Pongrácz. Na prelome storočí bola 27. septembra 1900 otvorená nemocnica, jej prvým riaditeľom bol Dr. Endre Sebestyén Kovács, ktorý pre ňu doslova obetoval život. V druhej polovici 19. storočia sa konečne naše mesto zapojilo do celoštátnej železničnej siete. Prvý vlak do šahanskej stanice došiel 10. septembra 1886 zo Štúrova, po dokončení úseku Šahy–Čata. V r. 1891 bola dostavaná linka Šahy–Balašské Ďarmoty a r. 1899 Šahy–Krupina. Konečne, 11. júla 1900, prišiel aj prvý vlak z Budapešti do Šiah. Nová budova pošty a telegrafnej stanice, spolu so železnicou, zabezpečovali trvalé spojenie Šiah so svetom.

Rozvoj mesta pokračoval aj začiatkom 20. storočia. V roku 1902 bola založená prvá športová jednotka IFC – Futbalový klub Šahy. Na rozvoj verejného osvetlenia mesta vznikla Aerogénna spoločnosť, ktorá potom postupne vymenila staré petrolejové lampy na plynové. Na posledné bohaté roky v rozvoji mesta pripadlo založenie gymnázia v r. 1913. Jeho prvým riaditeľom sa stal Endre Barczán /od r. 1913 do r. 1919/. Žiaľ, ďalší rozvoj mesta zastavila prvá svetová vojna. Po jej skončení sa začína najnovšia história Šiah.


 
 

dnes je: 23.9.2019

meniny má: Zdenka

podrobný kalendár

webygroup
Deutch version
English version
Magyar verzió
ÚvodÚvodná stránka